Prečo mačky nepatria na ulicu?

Hoci pretrváva presvedčenie, že mačky sú od prírody samostatné zvieratá, ktoré si dokážu poradiť samy, krutá realita ukazuje pravý opak. Takmer bez výnimky každá z nich po odchytení trpí množstvom zdravotných problémov (od podvýživy a parazitov až po chronické infekcie, neliečené zranenia či ochorenia zubov), ktoré im výrazne znižujú kvalitu a dĺžku života.

Mačka nie je divé zviera

Mačky (celým názvom mačka domáca, lat. Felis catus) pochádzajú zo suchých oblastí severnej Afriky a Blízkeho východu, kde boli pred približne 10 000 rokmi vyšľachtené z divej mačky ako ochrana pred hlodavcami. Podľa výskumov človek ich domestifikáciou zmenil 13 pôvodných génov, pričom pri psoch je to až okolo 40.

Život v blízkosti človeka sa odrazil na ich stavbe tela aj správaní, pretože po celé tisícročia využívali ochranu, zdroje potravy aj úkryty vytvorené človekom. Preto napríklad:

• majú dlhšie črevá na trávenie rastlinnej potravy, ktorú kvôli ľuďom konzumujú častejšie;
• majú menšie nadobličky, pretože nepotrebujú produkovať toľko adrenalínu;
• stali sa oveľa sociálnejšie voči ľuďom i sebe navzájom.

Domáce mačky žijú skôr ako levice než inak samotárske mačky divé – môže za to zmenšenie častí mozgu spojených so strachom a agresiou. Vďaka tomu nielenže tolerujú, ale obľubujú príjemný kontakt s človekom, voči ktorému si vyvinuli aj špecifické správanie (mňaukanie podobné detskému plaču, dlhší očný kontakt, obtieranie o nohy a pod.).

Túlavé mačky teda nie sú pôvodný živočíšny druh a sú už evolučne prispôsobené životu pri ľuďoch.

Ťažký a krátky život

Domáce mačky majú oproti tým divým aj horšiu termoreguláciu, iný imunitný profil a sú premnoženejšie, čím sú aj náchylnejšie na infekcie, parazity a iné ochorenia. Lov vonku je pre nich možný, no energeticky náročný a často nestačí na dlhodobé prežitie v modernom ľudskom prostredí, kde čelia častému hladu, smädu, extrémom počasia, autám a zlobe niektorých ľudí. Výnimočné nie sú ani nebezpečné strety s inými mačkami alebo psami.

Priemerná dĺžka života túlavej domácej mačky bez zásahov človeka je tak 2 až 5 rokov, kým u skutočne domácej je to 12 až 18, pričom niektoré sa dožijú 20 aj viac rokov.

Žiť vonku bez pomoci človeka tak pre túlavé mačky neznamená len slobodu, ale aj tiché utrpenie a neustály boj o prežitie.

Legislatíva na ne pamätá, ľudia zabúdajú

Ďalším dôkazom, že mačky nepatria na ulicu, je platná slovenská legislatíva, konkrétne zákon č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti (tzv. veterinárny zákon), ktorý vyžaduje odchytenie každej mačky domácej bez majiteľa a jej následné umiestnenie v príslušnom, na to vytvorenom zariadení (§ 22 ods. 10 a 11).

Obce zároveň podľa tohto zákona spolu s Ministerstvom pôdohospodárstva zabezpečujú a podieľajú sa na zriadení alebo prevádzke takýchto zariadení.

Aj keď je realita iná, zákony fakticky zohľadňujú odkázanosť túlavých spoločenských zvierat vrátane mačiek na človeka, a preto „prikazujú“ ľudský zásah.